Každý kto prišiel o svoje dieťa, ktoré ešte ani nestihlo zistiť čo je život, mi určite dá za pravdu, že je ťažké akokoľvek pokračovať v zabehnutom živote. 

Tak len také malé vysvetlenie. Nedokážem žiť, nedokážem fungovať, neviem ráno vstať. Žijem a fungujem pre svojho syna Adamka a pre manžela. Viem, že oni ma potrebujú. Ale veľa ľudí nezaujíma môj smútok a to že denne plačem. Jednoducho som sa naučila usmievať aj keď moje srdce plače a v očiach mám smútok. Mám super rodinu a priateľov, ktorý pri mne stoja, môžem pri nich plakať a rozprávať o Dominike. Niektorí si ma vypočujú, iní si poplačú so mnou. Ale viem, že ich mám pri sebe.

Pomáhať iným deťom a pomáhať  aj zomierajúcim deťom ma neubíja. Skôr mi to pomáha ísť v pred. Viem, že robím niečo, za čo by bola moja Domi na mňa hrdá a ak by mala možnosť, pomáhala by tiež. Viem sa porozprávať s rodičmi aj deťmi, nebolí ma to že ich vidím ako skvelo zvládajú liečbu a darí sa im vyhrávať. Je to skvelé. Bolí ma ak viem že deti boj prehrali alebo ho prehrávajú. Aj vtedy viem a chcem pomáhať. Dáva mi to silu.

To čo ma zráža na kolená sú úplne obyčajné veci. Sú to veselé dievčatá, ktoré si užívajú život a vždy si predstavím ako by si ho užívala aj Dominika. Spomienky na spoločné filmy, pesničky ktoré sme počúvali alebo len obyčajná francúzština mi trhá srdce a tečú mi slzy. Nedokážem dýchať, plačem a celá sa trasiem keď ide okolo húkajúca sanitka. Vždy mi to pripomína ako Domi bojovala. A čo je úplne najhoršie sú mažoretky. Keď si predstavím ako tam rada chodila, aká bola šťastná L . Keď ich vidím ako trénujú, vystupujú, súťažia.............. Moje srdce plače a trhá sa znovu a znovu. Vždy si ich rada pozriem, ale vždy pri tom neskutočne plačem a nedokážem slzy zastaviť. Toto sú veci ktoré nezvládam a asi ani nikdy nezvládnem. Je to to, kde bola šťastná a preto to bolí viac ako pomoc deťom a opätovné návraty na oddelenie. Mažoretky sú skvelé a hreje ma, že vždy spomínajú na Dominiku, že sú kedykoľvek ochotné pomôcť ako dobrovoľníčky, alebo prídu vystupovať. Myslia na ňu aj v zahraničí na súťažiach a veria, že pri nich stojí ako anjel a dozerá na ich bezchybné vystúpenia, aby vyhrali.

Každá mama prežíva tú svoju bolesť inak a každá zvláda niečo iné. Ale vždy hreje a teší ak vidíme, že na naše deti spomínate a hovoríte o nich. Pomáha nám ak je niekto ochotný len tak si nás vypočuť bez výčitiek, bez slov, bez toho aby ho to obťažovalo. Iba počúva a nemá zbytočné reči, lebo iba ten kto stratil naozaj vie ako to bolí. Akákoľvek strata veľmi bolí, ale prosím neporovnávajte stratu rodiča, starého rodiča, kolegu...... . Lebo tá bolesť je iná. Viem, že ani ja sa nemôžem porovnávať s iným rodičom. Lebo každý sme iný. Každý máme iné spomienky, iný čas sme strávili so svojimi pokladmi. Niekto iba pár dní, iný pár mesiacov. Niekto mal to šťastie a mal svoje dieťa niekoľko rokov. Niekto mal iba jedno dieťa a niekto ich má viac. Takže každá bolesť je iná a nikdy nie je rovnaká.

Dúfam, že som nikoho nenahnevala, ale toto je môj pohľad, môj názor a moja bolesť.