Po dlhšej dobe som sa zasa rozhodla kúsok písať.

Dnes to bude o súrodencoch a nie len o tom Domčinom.

Keď odíde maminka na onkológiu s dieťaťom tak doma väčšinou ostáva druhý súrodenec a ak má to šťastie tak zostane doma s ockom, ak nie úlohu rodiča potom preberajú starý rodičia alebo blízka rodina.

Nik si nedokáže predstaviť čo také dieťatko prežíva. Buď sa uzavrú do seba, začnú doma viac pomáhať, začnú rebelovať alebo pri tých maličkých je to dennodenný plač za maminkou. Každé dieťa je iné a inak sa vysporiada so situáciou. Aj u nás to tak bolo. Adam predčasne dospel. Mal čerstvých 12 rokov a už sa musel naučiť spracovať situáciu že zrazu zostali s ockom sami a to na všetko.

Už nebol ten najmladší, nebol stredobodom pozornosti a vlastne akosi pri mne zostal na druhej koľaji aj keď som sa snažila akokoľvek mu chýbajúce dni nahradiť. A myslím že to takto funguje vo väčšine rodín. Jednoducho sa pozornosť presúva na choré dieťa. Ten strach keď kontrolujete pomaly každý nádych a výdych či je v správnom ,,rytme,,. A zrazu tento strach prenášate aj na to zdravé dieťa. Hneď ako kýchne, zakašle, spraví sa nová modrinka, má teplotu vidíte už iba to najhoršie. To čím si ako mama prechádzame na oddelení a vidíme rôzne diagnózy, ktoré boli vlastne podľa lekárov len ,,obyčajné prechladnutie,, a postupne sa z toho vykľuli rôzne druhy rakoviny alebo leukémie. A tak vlastne podvedome sa už bojíte či ,,náhodou,, to tu nie je znovu. Tento strach aspoň vo mne je doteraz.  Adamovi tým leziem na nervy lebo sa zbytočne bojím a svojím strachom ho obmedzujem     :-D .

Súrodenec postupne zistil, že každý sa zameriava iba na toho chorého. Každá návšteva či doma alebo v nemocnici, každý rozhovor sa točí iba okolo chorého brata alebo sestry. Všetky darčeky, každý výstrelok ktorý si chorý zmyslí sa mu rodičia snažia splniť a pre neho nezostalo miesto. Staršie deti to vedia pochopiť, lebo slovo rakovina už počuli a vedia aj keď si to nepripustia že je to vážne a nemusí sa je súrodenec vyliečiť. Horšie to je pri tých menších. Ťažko im vysvetlíte čo sa deje a hlavne od celej situácie by ste ich najradšej chceli uchrániť. Žiaľ nie vždy sa to dá. Ja som bola vďačná rodine, že si túto situáciu tiež uvedomili a okrem toho že ak sme Domke niečo kúpili, ostatný sa to snažili aspoň občas vyrovnať. Domi dostala nový notebook od deda a krstného aby sa mohla v nemocnici učiť, hrať, pozerať filmy a tak sa švagor rozhodol Adamkovi kúpiť nový mobil. Bola som za toto rozhodnutie veľmi vďačná a dosť skoro som si uvedomila, že musím zmeniť prístup. Aj keď to bolo ťažké a náročné dalo sa to. Ale aj v tomto ma Domka predbehla. Keď chodila na oddelenie Ivanka s OZ deťom z lásky a nosila pre deti rozne hračky tak Domča vždy myslela na brata a na svojho malého bratranca a nevybrala si nič pre seba ale vždy doniesla niečo pre nich. Tak to bolo aj keď prišli tuším hokejisti. Nechcela pre seba nič, ale zobrala bratovi rubikovu kocku.

Jej veľké srdiečko nás naučilo veľa.

A tak teraz keď pomáhame aj my, tak vždy myslíme aj na súrodencov. Každá pomoc ktorú poskytneme, vždy rodičom prízvukujeme, aby si medzi drogériou a hračkami vyberali aj pre ďalšieho zdravého súrodenca. Veď aj oni doma potrebujú cítiť, sa na nich myslí a nezabúda.

Vlani sme prvý krát usporiadali vianočný večierok pre deti z onkológie a ich súrodencov. Pre rodičov to bolo niečo nové, kde niekto myslel aj na zdravé deti a snažil sa splniť aj ich tajné sny. Malo to veľký úspech a hlavne deti zistili, že aj oni sú dôležité a tak isto sa stretli s inými súrodencami a videli, že v rovnakej situácii je veľa iných detí.

Táto situácia nás nakopla ešte viac a vždy sú u nás všetky deti na rovnakom mieste. Aj tie choré aj tie zdravé. Lebo aj to zdravé je rovnako postihnuté ako to choré. Síce si neprechádza náročnou liečbou, ale trpí úplne inak a veľa z nich to ani nikdy nepovie. Možno časom keď budú starší alebo dospelí budú vedieť o tom hovoriť. Ktovie ..............

A preto prosím nezabúdajme aj na nich, sú rovnako dôležití, boja sa a trpia rovnako aj keď detsky. Nekričte na nich keď sa v škole zhoršia, je to úplne normálne. Myšlienkami sú úplne niekde inde, pri svojom bratovi alebo sestre. Myslia na nich a do ich hlavičky sa potom už iba ťažko zmestia nejaké ďalšie vedomosti. Nebojte ono sa to zasa časom upraví. Stačí keď sa vrátite vyliečený domov a život sa vráti do starých koľají. A ak to náhodou nevyjde ako u nás aj tak sa tá škola časom upraví. Možno to nebude trvať týždeň alebo mesiac. Možno prejdú aj 2-3 roky kým celú situáciu spracujú, ale prejde to. Verte mi. Aj u nás to prešlo. Zhoršil si známky až 2x. prvý to bolo keď ochorela Dominika a druhý krát sa to zhoršilo ešte viac keď zomrela. Ale postupne to zvládol a už je to oveľa lepšie, aj keď viem že by to zvládol ešte viac. Ale sama mám ešte problém sústrediť sa. Tak nemôžem chcieť aby to dokázalo dieťa čo prišlo o svojho súrodenca, parťáka a prvého kamoša v živote ktorého mal. Ideálne to nebude asi nikdy, ale snaží sa aby školu zvládol.