Posledný krát som ťa držala za ruku, bola som tam keď si naposledy vydýchla a keď tvoje srdiečko prestalo byť. Ani neviem ako som dokázala stáť na nohách a ako som zvládla zavolať ockovi, že si už odišla. Boli sme samé na nemocničnej izbe (aj keď okolo teba boli sestričky a lekárka) a tak sme sa museli rozlúčiť iba my dve samé. Nikdy, nikdy nezabudnem na ten deň.

Dlhý rok, kedy sme sa začali učiť žiť bez teba. Žiť bez našej milovanej princeznej, nášho krásneho dievčatka na ktoré sme tak dlho čakali. Stále nechápem prečo ty. Veď sme o teba dlho bojovali a nemohli sme si ťa užiť tak dlho ako sme si priali. Tvoj život sa skončil príliš rýchlo, mala si iba 15 rokov a celý život pred sebou. 

Je ťažké nájsť správne slová na vyjadrenie čím sme si za ten rok prešli.

Stále čakám kedy sa otvoria dvere a ty prídeš s tým tvojím úsmevom a povieš ,,ahoj som doma, všetko bol iba žart a ja som si rok užila v Paríži,,. V meste kam si tak strašne chcela ísť. Koľko sme len pátrali po tom ako by si tam mohla ísť študovať. Dvere však ostávajú zavreté.  

Otázka stále tá istá, PREČO? Stále sa vraciam k tomu istému. PREČO si musela zomrieť práve ty. PREČO sa nám nepodarilo zachrániť ťa. SPRAVILI sme všetko pre tvoju záchranu? Tých otázok je strašne veľa a odpoveď žiadna.

Domi hrozne nám chýbaš, mne, ockovi, Adamovi. Už to nie je ten istý domov. Všade kam ideme chýbaš. Koľko si sa len nazbierala spoločenských hier aby sme mali čo hrať a vieš čo? Nič. Sú nepoužité v skrini. Bez teba sa už hrať nedá.

Toľko by som ti toho chcela ešte povedať, ale .................... nemám komu. Ostalo prázdne miesto, diera v srdci. Chýba tu tvoj smiech, tvoj krik aj plač. Nemá mi kto miesiť cesto na vianočné koláče, nemá mi kto spraviť nechty s novým vzorom, nemám s kým pozerať Kosti ani dr. Housa. Mám iba spomienky a fotky. Večer zaspávam s myšlienkou na teba a ráno sa s ňou budím. Neprejde hodina aby sme ťa nespomenuli. Mám chuť ti zavolať a povedať vráť sa, ale nemám už na teba číslo. Chcem ísť za tebou a objať ťa, zisti ako sa máš a vziať ťa späť.

Mrzí ma, že si nemohla byť doma vo svojej postieľke s ockom a bračekom. Celý boj do konca sme v nemocnici prežili spolu. Viem, že nie vždy som bola tá ,,správna,, mama, ale ty si my stále hovorila že ma ľúbiš a že som najlepšia. Už mi to nikdy nepovieš.

Každý hovorí že mám žiť ďalej, že musím prestať smútiť. Ale to sa nedá. Tie slová bolia ešte viac. Nevedia, nevedia ako bolí keď tu nie si, aké je tu prázdno. Tvojim odchodom som získala nových priateľov čo ma chápu. Chápu preto, že tiež majú svojho malého anjela. Je ich veľa, ale všetkých by som ich vymenila za teba a viem, že ani jeden by sa na mňa nehneval ak by som to urobila, lebo by spravili presne to isté.  

Zostalo iba miesto v srdiečku, ktoré nikdy neprestane plakať. Máš tu svoje miesto, miesto na poličke kde si stále s nami  a ktoré patrí iba tebe a kde denne horí sviečka.