Desilo ma slovo rakovina, lebo vo mne vždy vyvolávalo smrť. A tak som sa rozhodla oklamať osud. Myslela som si, že ak budem prispievať na rôzne zbierky, ktoré pomáhajú onkologicky chorým deťom, zaregistrujem sa do registra darcov kostnej drene tak sa nám táto choroba vyhne oblúkom a moje deti nikdy neochorejú.

Ako strašne som sa len mýlila :-(

Poznáte ten pocit keď na Vás útočí Váš šiesty zmysel. Mne sa to stalo 6.9.2013 v deň, kedy naša Dominika doma cestou na záchod odpadla. Neviem či to je to správne slovo, ale na pár sekúnd stratila vedomie ako išla na WC a zviezla sa k zemi. Chcela som ju okamžite zobrať do nemocnice, ale manžel vravel, že zbytočne preháňam. Neviem, ale niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že to musím urobiť. Ten strach o dieťa bol neskutočný, niekde vo vnútri môjho tela sa šíril ako oheň. Mali sme šťastie. Na pohotovosti bola skvelá pani doktorka (meno si už nepamätám). Dominiku vyšetrila. Nenašla nič čo by ju znepokojovalo, ale s pochopením, že stresujem, nás poslala domov a vraj ak by sa do rána čokoľvek zmenilo máme okamžite prísť a dá ju hospitalizovať. Žiadne výčitky, žiadna nervozita, že ju zbytočne obťažujeme. Spokojne sme odišli domov. Ešte sme stihli návštevu u starých rodičov v Leviciach - čo bolo pre Dominiku predposledný krát :-( . Ja som bola celý čas ako na ihlách, stále som ju kontrolovala, či je v poriadku a liezla som jej riadne na nervy s mojou starostlivosťou :-) .

V noci som poriadne nespala iba som sa prehadzovala. V sobotu ráno som nastúpila do práce a myšlienkami som bola celý čas pri Domči (ešteže môj šéf bol ďaleko odo mňa, asi by s mojím výkonom práce nebol spokojný a hlavne keby ma videl toľko krát telefonovať domov). Hneď ako som prišla som si všimla, že Dominika stále pokašliava. Keď som zisťovala odkedy a či ju niečo nebolí mi povedala, že sa jej ťažko dýcha. Ešte nebolo ani pol štvrtej a už sme sedeli znovu na pohotovosti a čakali kedy začnú ordinovať. V tom čase som ja už vnútorne panikárila a mala som neskutočnú triašku. Neviem sama prečo, možno naozaj existuje šiesty zmysel matky, o ktorom som si dovtedy fakt myslela, že je iba výmysel. Aj tentoraz sme mali šťastie na službukonajúcu lekárku. Po dôkladnom vyšetrení a zistení, že Domčine srdiečko nebije tak ako má, nás poslala na rӧntgen. Na rӧntgene odporučili okamžite absolvovať CT vyšetrenie hrudníka. Nakoniec sme museli Dominičku nechať v nemocnici. To čo bolo pri prijatí do nemocnice je na jeden ďalší a dlhý príbeh čo nebudem teraz rozpisovať. Najdôležitejšie bolo, že šťastie na príjemných lekárov sa príchodom na detské oddelenie v ten deň skončilo. Jediné čo mi dodnes rezonuje v ušiach bol komentár lekárky "načo ste sem s ňou prišli, keď jej evidentne nič nie je". Ďalšia noc, ktorú som sa prehadzovala v posteli a strach horel v mojom tele neskutočnou silou. Mala som prísť za Dominikou až po jednej popoludní, kedy mi mala aj lekárka oznámiť čo sa deje s Dominikou. Ja som však doma nevydržala a už o pol desiatej som bola v nemocnici. Napriek tomu, že už na oddelení vedeli kam Dominiku prevážajú, aj tak ma nechali sedieť vonku na chodbe bez možnosti byť s ňou. Bol to neskutočne dlhý čas, kedy som plakala, nadávala a všetko možno čo Vám napadne, keď Vás nechcú pustiť k Vášmu dieťaťu a vy ani netušíte čo mu je. O pol druhej mala na mňa konečne čas pani primárka. Prvé čo bolo "sadnite si" po usadení do kresla nastal najväčší šok v mojom živote "Dominiku musíme previezť na onkológiu, má na pľúcach veľký nádor". V tom momente som nedokázala dýchať, rozprávať, existovať. Chcela som, aby to bol iba zlý sen a počuť, že si robia zo mňa srandu. Nie moje zlaté dievčatko nemôže mať rakovinu, veď bola doteraz zdravá, bolí ju iba rameno a iba odpadla. Ostávalo mi oznámiť to manželovi a Dominike.

Ale to bude možno na ďalší príbeh.